Rudolf Macháček

            Na tému prezidentských volieb 2014 už odzneli mnohé názory. Nikoho nemohlo prekvapiť, že najväčší vzruch sa koncentroval okolo súčasného premiéra, pána Roberta Fica. V mojom okolí, v médiách i v anonymnom prostredí internetových diskusií som natrafil na mnohé pohľady na jeho ohlásenú kandidatúru. Pochádzam z Bratislavy a možno i preto tie pohľady blízkeho okolia boli prevažne negatívne – nie je žiadnym tajomstvom, že v hlavnom meste sa strana SMER príliš veľkej popularite neteší. Ako zneli argumenty tých, ktorí sa ku pánovi Ficovi ako potenciálnemu prezidentovi postavili negatívne? Niektoré mi prišli pomerne prostoduché až buranské ad hominem (typu „Fico je boľševik“), iné už boli sofistikovanejšie („čo ak Fico zavedie poloprezidentský/prezidentský systém?“). Ako napovedá názov tohto konkrétneho príspevku, tiež neplánujem dať pánovi Ficovi hlas. Avšak moje dôvody sú trochu odlišnejšie než tie, s ktorými som sa bežne stretával. Tým nechcem ani náhodou naznačiť, že by som bol jediný, ktorý by sa na vec díval týmto spôsobom. To nie. Ale mám pocit, že argumenty, ktoré prednesiem, podľa mojej skromnej mienky akosi slovenskou spoločnosťou príliš nerezonujú, čo by som rád chcel aspoň touto formou napraviť.

            Eduard Chmelár nedávno v rozhovore pre isté médium vyhlásil (http://tv.sme.sk/v/29025/chmelar-funkcia-prezidenta-stratila-vaznost.html), že voľba prezidenta nemá byť o straníckosti. Má byť o osobnosti. Má byť o silnom príbehu. Prezident má stáť nad politickými stranami a ich žabomyšími vojnami. Prezident má spájať politické strany. A nielen strany, predovšetkým má spájať ľudí. Všetkých ľudí bez rozdielu. Má byť prostredníkom, mediátorom medzi takými skupinami obyvateľstva, ktoré medzi sebou zvyčajne nekomunikujú. Spĺňa Robert Fico tieto predpoklady? Nikto mu neupiera, že dokázal vybudovať stranu SMER v podstate na zelenej lúke. Zjednotil (a programovo vyprázdnil) slovenskú ľavicu a v súčasnosti vedie jednofarebnú vládu. Avšak to je na prezidentský post podľa mňa pomerne málo. Hlavne, ak si zoberieme do úvahy i nasledujúce kroky, ktoré Robert Fico za posledné mesiace vykonal.

            Koncom roku 2013 parlament prijal vládny návrh novely zákona o dávkach v hmotnej núdzi, došlo dokonca k prelomeniu prezidentského veta. Podľa novelizovanej podoby zákona budú starostovia obcí určovať kto si dávku obnášajúcu biednych 61,60 eur na jednotlivca bude musieť odpracovať a kto bude od tejto povinnosti oslobodený. A to ani z ďaleka nie je všetko, ďalšie novinky vyplývajúce z tohto zákona môžete nájsť tu: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/297708-zakladnu-davku-v-hmotnej-nudzi-bude-treba-odpracovat/. Prezident Gašparovič argumentoval, že takto postavená novela odporuje Ústave SR, pretože táto jasne hovorí, že každý má v hmotnej núdzi právo na zabezpečenie základných životných podmienok (http://romovia.sme.sk/c/7019382/davka-v-hmotnej-nudzi-nebude-bez-prace-prezidenta-obisli.html) Táto novela je podľa prezidenta zároveň v rozpore s Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce o nútenej alebo povinnej práci a Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce. Ja osobne by som šiel ešte ďalej a opýtal by som sa, či takto nastavený zákon nie je v rozpore so samotnou Všeobecnou listinou ľudských práv. Na celej veci ma zarmucuje ešte i fakt, že ešte pred prezidentským vetom za danú novelu zahlasoval dokonca i Ľuboš Blaha, ktorého akademickú prácu si inak hlboko vážim. Považujem za veľký paradox, že to boli členovia strany SaS, ktorých Blaha neraz v parlamentných rozpravách obvinil z „bezbrehého neoliberalizmu“ a „zanedbávania potrieb chudobných“, a ktorí na neústavnosť danej novely upozorňovali. A bol to práve Blaha, ktorý za túto novelu tiež zahlasoval. Nuž, ale o tom možno niekedy inokedy.

            Myslím, že nemusím príliš rozoberať, proti komu je táto novela namierená. Pán Robert Fico sa už v minulosti „preslávil“ výrokmi typu „celá eurozóna hovorí o rekordnej nezamestnanosti, nie je to fenomén jednej krajiny. Keby nebola na Slovensku zdeformovaná miera nezamestnanosti veľkým počtom rómskych spoluobčanov, tak Slovensko má dnes 8 či 9 percentnú nezamestnanosť.“ (http://www.webnoviny.sk/ekonomika/romovia-zhorsuju-nezamestnanost-let/683802-clanok.html) Pán Robert Fico sa však nevyjadruje len proti Rómom. Na konferencii pri príležitosti 150-teho výročia založenia Matice slovenskej vyhlásil, že etnické, názorové alebo národnostné menšiny len naťahujú ruky a odmietajú si plniť svoje občianske povinnosti. Za tento konkrétny výrok ho kritizovali nielen jeho kolegovia z radov európskych socialistov, ale dokonca i konzervatívni ľudovci (http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/272536-politici-eu-kritizuju-fica-mal-by-sa-venovat-nezamestnanosti-a-nie-utocit-na-mensiny/). Ja by som k tomu dodal, že výroky tohto typu by som očakával od ľudí typu Mariana Kotlebu, nie od človeka prehlasujúceho sa za sociálneho demokrata – ba čo viac, za kandidáta na post prezidenta.

            Z tohto by sme si mohli odvodiť, koho záujmy by pán Robert Fico ako prezident nezastrešoval. Hoci je to veľkým paradoxom, boli by to práve široké vrstvy, menšiny a chudoba, ku ktorým by ako proklamovaný ľavičiar mal mať najbližšie. Kto by teda bol tým šťastlivcom, ktorý by požíval priazeň a pozornosť pána prezidenta Roberta Fica? Ako ilustráciu by som využil dnes už prakticky zabudnutú epizódku s U. S. Steel a jej oznam, že odchádza zo Slovenska. Pán premiér dlho neváhal a ponáhľal sa do  Košíc a v ochrannej prilbe a oranžovej veste celému Slovensku zvestoval, že ide bojovať o každé pracovné miesto. To by bolo vcelku chvályhodné, lenže… o bývalé VSSŽ predsa boli záujemcovia, ktorí proklamovali záujem v prevádzke pokračovať. Nemalo prísť ku úplnému a definitívnemu zatvoreniu závodov. Navyše, pán premiér sa podujal na pomerne zvláštny krok – zaviazal vládu SR, že upraví zákony tak, aby to ekonomicky vyhovovalo U. S. Steel a aby „mohli ostať na Slovensku“ (viď stranu 2 v tomto dokumente: http://www.vlada.gov.sk/data/files/3418_slovak-version-of-memorandum-of-understanding-signed-version.pdf). Pamätám si veľmi dobre, ako pán Fico sediaci v opozícii pred pár rokmi nevychádzal z údivu, keď sa situácia na Slovensku za vlády pani Ivety Radičovej dostala do tak zlých kontúr, až nám Európska únia zaslala pomoc v podobe dodávok múky a bezvaječných cestovín. Čo sme niekde v subsaharskej Afrike? Vari na Slovensku zúri občianska vojna? Tak zneli užasnuté otázky pána Fica. Dnes sa ho v súvislosti s U. S. Steel môžeme opýtať niečo podobné. Kto to kedy videl, aby nadnárodné koncerny otvorene štátu diktovali, ako majú vyzerať jeho zákony?

            Mohol by som pokračovať. Mohol by som ešte spomenúť prípad pani ombudsmanky Dubovcovej a toho, ako zvláštne sa k nej vláda zachovala pri jej snahe robiť si svoju prácu a konfrontovať vládu s prípadom kontroverzného policajného zásahu v Moldave (http://www.webnoviny.sk/slovensko/ombudsmanku-nenechali-hovorit-o-policaj/775471-clanok.html). Mohol by som rozprávať o tom, že je vcelku zvláštne, že strana SMER má na to, že sa vyhlasuje za sociálnu demokraciu, až podozrivo dobré vzťahy s katolíckou cirkvou. Zaradenie cirkvi do kruhu „sociálnych partnerov“, je, pokiaľ dobre viem, bezprecedentné. Toto všetko a iné veci, uzreli svetlo sveta vďaka Robertovi Ficovi a jeho politike. A ich váha je dostatočná na to, aby som mu v prezidentských voľbách roku 2014 neodovzdal svoj hlas. Pán Robert Fico ma presvedčil, že je dobrým kandidátom. Ale len pre vyvolených.