Založ si blog

Potrebujeme feminizmus?

21. septembra 2014 na Valnom zhromaždení vystúpila herečka Emma Watson (známa z filmov Harry Potter, kde hrala postavu Hermiony) pod záštitou feministickej iniciatívy HeForShe s veľmi zaujímavým a podnetným príhovorom. Hovorila v ňom o téme a problémoch, ktoré sú v (nielen) našej spoločnosti často bagatelizované. Konkrétne sa v príhovore zaoberala problematikou rodovej nerovnosti a rodových stereotypov – či proste sexizmu. Slovo „bagatelizované“ je možno predsa len prislabé – považujem za nepochopiteľné, ak minulý rok Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR bolo nútené vydať nasledovné stanovisko:

„Organizovaná kampaň proti Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv v SR nadobudla v posledných dňoch doslova obludné rozmery: po výzvach na zahlcovanie e-mailových schránok podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava Lajčáka a ďalších predstaviteľov rezortu (kópie takýchto výziev má MZVaEZ SR k dispozícii), teraz niektorí fanatickí odporcovia ľudských práv na Slovensku pristúpili k osobným invektívam, hrubým urážkam a nenávistným vyhrážkam… Nadávky urážajúce ľudskú dôstojnosť, obviňovanie z pedofílie, korupčného správania a vyhrážanie sa fyzickými útokmi však nielenže prekračujú hranice dobrého vkusu, ale aj napĺňajú skutkové znaky hanobenia osoby a porušovania práv na ľudskú dôstojnosť zakotvených – okrem iného – v Ústave SR aj v príslušných zákonoch“ (s. 3).

Takéto úkazy by sa dali pomerne jednoducho odbiť ako prejav náboženského spiatočníctva. Čo iné by sa dalo očakávať od ľudí, ktorí radikálny feminizmus interpretujú ako „nenávidenie mužov“ alebo o iniciatívy za rodovú rovnosť vydávajú za „boj feministických organizácií… proti manželstvu, rodine a deťom, je to boj proti žene ako matke“? Problém je však hlbší, než by sa na prvý pohľad dalo čakať. Nie sú to len náboženskí konzervatívci, kto nechápe alebo silou-mocou nechce chápať, čo znamenajú pojmy ako feminizmus, rodová rovnosť, patriarchát.

Medzi ľuďmi mocne bojujúcimi proti feminizmu sa nájdu i takí, ktorých osobne považujem za vcelku rozumných a s ktorými sa dokážem zhodnúť na pomerne veľkom zábere tém. Jedným z takýchto príkladov je americký „youtuber“ The Amazing Atheist. Tento mladík s obľubou vo svojich videách polemizuje (mimo iného) s feminizmom a sám seba označuje ako „equalist“, „gender egalitarian“ alebo pre tých, ktorí obľubujú dlhé, nezmyselné a nič nehovoriace označenia – „universal human self-determinist“. Osobne preferujem to posledné, lebo podľa mojej mienky veľmi pekne demonštruje, že The Amazing Atheist nemá ani poňatia, o čom vlastne rozpráva. Keď sa bližšie započúvate do jeho videí na tému feminizmu, neunikne vám, že The Amazing Atheist priam ukážkovo používa tzv. „argument slameného panáka“ . Jeho argumentácia sa v podstate zásadne nelíši od argumentov z vyššie uvedeného článku z mnou mimoriadne obľúbeného (myslené ironicky) postoyu. The Amazing Atheist chápe a/alebo interpretuje feministky ako večne rozzúrené ženy nenávidiace mužov, ktoré by najradšej zriadili „matriarchát“. Ďalší z radu podarených pohľadov tohto youtubera je vyhlásenie, že feminizmus škodí ženám, pretože z nich robí obete, ďalej údajne na Západe feminizmus je mŕtvy a viac už nemá čo ponúknuť, pretože ženy dosiahli rovnoprávnosť s mužmi, feminizmus ignoruje sexizmus voči mužom (iný príklad viď tu alebo tu) – alebo (moje obľúbené) jeho spochybňovanie existencie tzv. „gender pay gap“ (príjmových rozdielov medzi mužmi a ženami).

Na prvý pohľad môže pôsobiť zvláštne, že ten istý človek, ktorý kritizuje príjmovú nerovnosť v USA (a teda zasadzuje sa o sociálnu spravodlivosť), zároveň používa slovné spojenie „social justice warrior“ ako opovržlivé označenie pre feminizmus. Avšak stačí si uvedomiť jednu vec – konkrétne fakt, že The Amazing Atheist je z hľadiska politickej filozofie liberál (pozor, americkí liberáli majú iný ideologický profil, než ako sme navyknutí v Európe, konkrétne sú ľavicovo orientovaní) a tradične odmieta vidieť systémovú povahu neduhov okolo seba. Keďže na svet nazerá skrz prísnu prizmu atomizovaných indivíduí, nemožno sa jeho skratkovitému chápaniu feminizmu a feminizmom ponímaných problémov čudovať. Čokoľvek zlé sa stane, musí byť chybou jednotlivcov, nie systému. Preto The Amazing Atheist odmieta uznať i samotnú existenciu patriarchátu, hoci paradoxne o dôsledkoch patriarchátu (dokonca i o osobných skúsenostiach s týmito dôsledkami) vo svojich videách hovorí.

The Amazing Atheist môže byť skutočne ťažko stráviteľný príklad kritického nepochopenia, o čom feminizmus je, ale ak máte chuť na niečo naozaj hardcore, odporúčam tumblr stránku Women Against Feminism, v ktorom sa prevažne mladé biele dievčatá z evidentne dobrých pomerov vyznávajú, ako veľmi nepotrebujú nenávidieť svojich priateľov a byť im nadradené. Celkom vtipnú odpoveď na túto masochistickú iniciatívu ponúka ďalšia tumblr stránka, konkrétne Confused Cats Against Feminism. Samozrejme, ani Women Against Feminism sa nevyrovnajú sexistickým výplodom „anarcho“-kapitalistu (tento pojem považujem za oxymoron, keďže anarchizmus je libertariánsky socialistická filozofia, ktorá sa zasadzuje o radikálnu demokraciu a odstránenie kapitalizmu) Stefana Molyneuxa, ktorý doslova (!!!!) tvrdí, že ženy volia sex so „zlými mužmi/hajzlami“ na úkor „dobrých chlapcov“, čím priamo spôsobujú všetko zlo na svete vrátane jadrových zbraní, a preto je potrebné „ukázať im, kde je ich miesto“. Nepochybujem, že Molyneux sa napriek tomuto desivému tvrdeniu (alebo možno práve vďaka nemu?) považuje za „dobrého chlapca“.

Emma Watson veľmi dobre poznamenala, že verejný diskurz o feminizme poníma túto filozofiu a historické hnutie v mimoriadne zvulgarizovanej podobe. Čo to teda ten feminizmus je? A o čo mu ide? Pomôžem si jednoduchou definíciou radikálnej feministky Glorie Jean Watkins alias bell hooks z knihy Feminizmus do vrecka (2013), v anglickom origináli Feminism is for Everybody: Passionate Politics:

„Feminizmus je hnutie, ktorého cieľom je skoncovať so sexizmom, sexistickým vykorisťovaním a útlakom“ (s. 12).

Ďalší zaujímavý citát tej istej autorky:

„… feminizmus v žiadnom prípade nie je proti mužom“ (s. 12).

Poďme si trošku objasniť, čo znamenajú sexizmus a patriarchát – pri definovaní týchto pojmov sa budem odrážať primárne z Feminizmu do vrecka (hooks, 2013: s. 12-3, 16). Sexizmus autorka definuje ako diskrimináciu voči rodu, ktorá vychádza z rodových stereotypov. Uvediem príklad – trebárs od mužov sa očakáva, že budú silní, priebojní, rodení vodcovia, alfasamci. Od žien sa naopak očakáva, že budú v pozícii tých jemných, voči mužom večne podriadených bytostí. Muž sa má postarať o materiálne zabezpečenie rodiny, žena sa musí starať o domácnosť a výchovu detí. Muž si má hľadať partnerku a nie partnera, žena si má hľadať partnera a nie partnerku. Pokiaľ muž alebo žena zlyhajú v naplnení týchto vyslovených alebo nevyslovených predpísaných očakávaní a úloh, zažívajú určitú mieru stigmy.

Patriarchát znamená nielen inštitucionalizáciusystematizáciu týchto rodových stereotypov, ale i akceptovanie a využívanie násilia na zachovanie týchto rodových stereotypov. Akonáhle niekto vybočuje z radu a stáva sa nekonformným (napr. ľudia s homosexuálnou orientáciou si hľadajú partnera/partnerku rovnakého pohlavia), nielenže sa vymyká rodovým stereotypom, ale navyše svojou samotnou existenciou a životným štýlom i (hoci nepriamo) tieto stereotypy spochybňuje. Ak niekto spochybňuje rodové stereotypy (ktorými sa riadi väčšina spoločnosti), predstavuje pre zvyšok spoločnosti nebezpečenstvo. A nebezpečenstvo káže ľudská iracionalita odstrániť. Inými slovami – patriarchát neznamená nejakú vedomú a cielene vytvorenú superkonšpiráciu mužov nad ženami. Patriarchát neznamená, že muži sa nemôžu stať obeťami a nemôžu byť ponižovaní či zneužití. Patriarchát neznamená, že všetci muži sú mizogýni. Patriarchát neznamená, že iba muži môžu byť sexistickí. Práve naopak. Aj muži môžu byť (a neraz sú) obeťami sexizmu a sexistického násilia. Ako ďalej ukazuje štúdia Democratizing Democracy: Feminist Perspectives (Cornwall – Goetz, 2005: s. 787) na príklade islamistiek zasadzujúcich sa za šaríu v Iraku, aj ženy neraz podporujú sexizmus a patriarchát. Ja osobne poznám ženy, ktoré s úplne vážnou tvárou opakujú nezmysly typu „muži sú racionálni, ženy sú emotívne“, hoci nejestvuje jediný rukolapný dôkaz podporujúci tak neuveriteľne sexistické tvrdenia.

Patriarchát je plodom našej vlastnej iracionality – vytvorili ho a udržiavajú ho ako muži, tak ženy skrz sexizmus. Ak sa začítame do publikácie Milana Petráka Skrytá autorita: iracionalita a dav v člověku (2011)– hoci si často radi navrávame niečo iné a trebárs niektorí ekonómovia radi pracujú s konceptom „racionálneho aktéra“ alebo „teóriou racionálnej voľby“, kým je človek človekom, sme a budeme nedokonalé, iracionálne bytosti. To však neznamená, že máme jednoducho myknúť plecami a s porazeneckým povzdychom sa uspokojiť s existujúcim stavom. Ak si uvedomujeme zlý stav veci, mali by sme podniknúť všetko preto, aby sme ho zvrátili.

Dovolím si krátku ilustráciu. Keď The Amazing Atheist v jednom zo svojich videí rozprával o tom, ako ho jeho okolie vysmialo po tom, ako sa sťažoval na sexuálne obťažovanie na pracovisku zo strany jeho nadriadenej (keďže podľa všeobecnej mienky si mal predsa pozornosť inej ženy užívať a ak si to neužíval, musel byť „teploš“) – presne proti takémuto postoju okolia sa feminizmus podľa bell hooks stavia alebo aspoň mal stavať. A nebol to len The Amazing Atheist, kto si vytrpel svoje preto, lebo nezapadal do rodových stereotypov. Ja osobne na základnej škole som bol dlhoročnou obeťou šikany zo strany spolužiakov, pretože som vždy bol introvert, technicky a športovo nie zručný, ktorý mal radšej knihy ako behanie za loptou a bitky na ihrisku. A keď som náhodou niekedy i dostal chuť participovať na tých všakovakých „chlapských hrách“, dostal som veľmi rýchlo pocítiť, že skrátka ku „správnych chlapcom“ nepatrím a časom som na také aktivity úplne zanevrel. Ak som prejavil emócie (napr. som dostal zlú známku – boli časy, kedy som schytal i za dvojku (!) – a vedel som, že doma za to dostanem vynadané a/alebo výprask), dostalo sa mi v lepšom prípade výsmechu, lebo veď predsa chlapci neplačú. Neskôr sa k týmto dôvodom na šikanu pripojil i fakt, že som sa už ako dieťa identifikoval ako ateista, a to sa mojim milým kresťanským spolužiakom akosi nepozdávalo a cítili potrebu mi ukázať, ako veľmi sa cítili byť mojou inakosťou ohrození. Nikdy som sa im síce za ich vieru neposmieval, ale to predsa nevadilo – nezapadal som do zaužívaných vzorcov. Predstavoval som ohrozenie a bolo treba mi ukázať, koho bolo viacej, kto mal väčšiu silu a teda kto mal „silnejšie argumenty“. Ich predošlé správanie založené na sexizme im už ponúklo kľúč, ako tie „argumenty“ nastoliť. Ale to už zachádzame do trošku inej oblasti, hoci mimoriadne dôležitej, keďže sa nazdávam, že šikana na školách je jeden z kľúčových problémov slovenského školstva. Hoci sa o ňom v duchu dnešného (hoci sa nepovažujem za marxistu, dovolím si tento výraz) vulgárneho ekonomizmu takmer vôbec nehovorí – je predsa omnoho pohodlnejšie tváriť sa, že keď vyhodíme zopár úradníkov a učiteľov alebo budeme kydať na sociálne a humanitné vedy, aké sú vraj zbytočné a neperspektívne, tak zásadne reformujeme slovenské školstvo a celú spoločnosť ku svetlým zajtrajškom. V každom prípade sexizmus a patriarchát považujem za jeden z kľúčových dôvodov pre jav šikany na slovenských školách.

Feminizmus sa teda snaží o elimináciu patriarchátu. Inými slovami, cieľom feminizmu je dosiahnu stav, kedy bude každá ľudská bytosť mať slobodnú možnosť zvoliť si svoj osud – ako sa chce obliekať, kde a na akej pozícii chce pracovať, ako sa chce emotívne prejavovať, s kým si chce založiť domácnosť. Bez ohľadu na vlastný rod, bez nutnosti prispôsobovať sa nejakým vpísaným rodovým vzorcom správania sa, bez sústavného démonizovania a utláčania tých, ktorí do týchto vzorcov nespadajú.

Čo tu odznelo, však neznamená, že feminizmus nečelí svojim problémom. bell hooks (2013: s. 84-90) napríklad pripisuje na vrub liberálneho (alebo reformistického) feminizmu také neduhy ako odsunutie homosexuálnych a nebielych feministiek mimo hlavný feministický diskurz. Reformistický feminizmus mal dlhodobo ignorovať tieto skupiny feministiek, pričom toto malo vyústiť do vyhranenia feminizmu ako hnutia pre biele ženy zo strednej a vyššej vrstvy. Kým biele ženy poňali svoj vstup na pracovný trh ako víťazstvo a významný krok pre oslobodenie žien, pre afroamerické feministky táto udalosť zásadnejšiu zmenu nepredstavovala. bell hooks tvrdí (2013: s. 76-83), že tento krok znamenal prakticky len to, že biele feministky nebielym feministkám hodili na plecia tú neplatenú (výchova detí) alebo veľmi zle platenú prácu (gazdiné), ktorú biele bohaté feministky viac odmietali vykonávať. Inak povedané, liberálny (reformný) feminizmus podľa bell hooks neodstránil patriarchát, len umožnil bohatým bielym ženám sa v rámci patriarchátu pozdvihnúť na úkrok nebielych a neheterosexuálnych žien.

bell hooks (2013: s. 91-7) takisto obviňuje liberálny (reformistický) feminizmus z toho, že odmieta uznať existenciu násilia voči mužom (a deťom) zo strany žien. Takisto liberálny (reformistický) feminizmus má odmietať chápať toto násilie žien ako sexistické a ako prejav patriarchátu. hooks zároveň pripomína, že problémy nie sú len na strane liberálnych (reformistických) feministiek. Medzi feministkami sa nachádzajú skupiny (2013: s. 156) , ktoré sa vyznačovali a vyznačujú napríklad priam fanatickou nenávisťou voči mužom a ktoré odmietajú prijať mužov ako svojich spojencov v boji proti patriarchátu. To však neznamená, že by sme mali odmietnuť feminizmus ako taký – tieto skupiny nie sú majoritou vo feminizme, ani nemajú monopol na formovanie feministických pozícií. Ja osobne sa prikláňam k pozícii radikálneho feminizmu, ktorý chápem ako uznanie toho, že liberálny (reformistický) feminizmus je prirodzené v zásade ignorovať nebiele a/alebo chudobné zložky obyvateľstva. Vychádzam pri tom nielen z bell hooks, ale i z kritickej teórie rasy z pera Derricka Bella a jeho knihy Faces at the Bottom: The Permanence of Racism (1992). Český sociológ Jan Keller v knihe Tři sociální světy (2011) ukazuje, ako sa vďaka ére neoliberálneho kapitalizmu afroamerická chudoba dostala na okraj spoločnosti, žije v ghettách a dostáva sa mu mimoriadne negatívneho stigmatizovania. Zároveň sa táto zložka obyvateľstva stáva ospravedlnením pre škrty v beztak chabom americkom sociálnom štáte, čo podkopáva pozíciu čoraz chudobnejšej bielej strednej triedy. Stredná trieda zároveň zo svojich životných ťažkostí obviňuje chudobnú vrstvu, ktorá zo škrtaných sociálnych výdobytkov neraz aj tak nič nemala alebo len dostávala nepatrný podiel. Ak si zoberieme danú chudobnú vrstvu, i tu možno diferencovať – muži sú na tom lepšie ako ženy, keďže napríklad ženy musia riskovať prípadné nechcené tehotenstvo a očakáva sa od nich, že ostanú pri dieťati. Nepripomína vám to náhodou situáciu s rómskou menšinou na Slovensku a Česku?

Aby som sa vrátil k otázke uvedenej v nadpise. Potrebujeme feminizmus? Verím, že áno. Pozrime sa na nasledujúce vyhlásenie nášho súčasného pána premiéra:

„Ide nám o to, aby presadzovanie rodovej rovnosti bolo v našej krajine nielen právne zakotvené, ale aj efektívne uplatňované vo všetkých oblastiach života“ (s. 5).

Je to ten istý pán premiér, ktorý nemal najmenší problém zakomponovať do ústavy formulku vyhlasujúcu manželstvo za jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. A je to zároveň ten istý pán premiér, ktorý má prinajmenšom zvláštne a nie príliš sociálne demokratické vyjadrenia na adresu rómskej menšiny. Avšak nie je to len pán premiér, voči ktorému si dovolím vysloviť námietku – náš pán prezident rovnako nemal problém v istej relácii vyhlásiť, že sa považuje za konzervatívneho človeka a súhlasí s tézou o manželstve ako o jedinečnom zväzku medzi mužom a ženou. Problémy sú i na strane akademického feminizmu a mimovládnych organizácií, ktoré sa podľa štúdie Democratizing Democracy: Feminist Perspectives (Cornwall – Goetz, 2005: s. 790) uzatvárajú samy do seba, profesionalizujú sa a zlyhávajú v komunikácii verejnosťou. Toto potom prispieva k tomu, že manipulátori a konšpirátori typu Zem a Vek bez kritickej odozvy svojich čitateľov šíria bludy tvrdiace, že všetky mimovládky sú piatymi kolónami USA a Izraelu a platí ich Soros.

Potrebujeme feminizmus. Slovami bell hooks (2013: s. 159), feminizmus je naozaj pre každú a každého z nás. Rovnaké posolstvo prináša i Emma Watson. Potrebujeme sa popasovať s vlastnou iracionalitou a z nej vychádzajúceho sexizmu. Potrebujeme pred seba postaviť kritické otázky a vysporiadať sa s vlastnou nedokonalosťou, ktorá udržuje súčasnú patriarchálnu podobu našej spoločnosti. Nestačí len vypísať rodové kvóty, aby bolo viacej žien v parlamentoch a vysokých manažérskych pozíciách. Ako som sa snažil demonštrovať v tomto príspevku, spoliehať sa výhradne na také kroky znamená ignorovať fakt, že i ženy podliehajú sexizmu a môžu vedome alebo nevedome podporovať patriarchát – a viac ako ku zlepšeniu či zvráteniu by to pravdepodobne viedlo ku zakonzervovaniu súčasného stavu (Cornwall – Goetz, 2005). Mohli by sme sa inšpirovať escolas feministas (Cornwall – Goetz, 2005: s. 790), teda „feministickými školami“ zo severovýchodnej Brazílie. Tieto mimovládne organizácie sa snažia skrz vzdelávanie más pripraviť ženy na vstup do politiky a na nástrahy, ktorým musia pri presadzovaní feministických tém čeliť. I preto vítam príhovor Emmy Watson a iniciatívu HeForShe, pretože disponuje potenciálom odštartovať serióznu debatu o feminizme. Vyzývam všetkých, ženy i mužov. Zahoďme predsudky a spoznajme feminizmus!

Pád Ľuboša Blahu alebo Great Moments in (Slovak) Leftism*

18.06.2015

Už to je nejaká doba, čo som napísal posledný blog. Moju neaktivitu sa môžem snažiť v úvode obhajovať odkázaním sa na povinnosti spojené s ukončením štúdia, ale to tu nie je až také viac »

Voľby do Európskeho parlamentu – nesmie nám to byť jedno

17.05.2014

Voľby do Európskeho parlamentu sa vo všeobecnosti z dlhodobého hľadiska v celej Európe stretávajú s pomerne nízkou účasťou, ako to demonštruje denník The Guardian. A Slovensko so svojou viac »

Čierno-červený 1. máj

01.05.2014

Dnes len veľmi stručne. Prezidentské voľby sú konečne za nami. V dnešnom príspevku sa vzdialim od súčasných udalostí na Slovensku a budem sa venovať sviatku 1. mája, Sviatku práce. Podnetom viac »

Nemocnica, Bojnice

Pacient napadol v bojnickej nemocnici piatich ľudí, polícia ho zadržala

15.12.2017 12:49

Muž z psychiatrického oddelenia napadol vo štvrtok piatich ľudí a následne ušiel. Polícia ho chytila asi kilometer od nemocnice.

Russia Minister Detained

Súd uznal ruského exministra Uľukajeva vinným z korupcie

15.12.2017 12:41

Zároveň ho odsúdil na osem rokov väzenia.

Porsche Cayenne Turbo - 2017

V Bratislave vyrábajú kompletne Porsche Cayenne, VW investoval 800 miliónov

15.12.2017 12:35

Rozšírenie výroby v bratislavskom závode VW umožňuje produkovať kompletné vozidlá Porsche Cayenne, ktoré schádzajú z výrobnej linky od septembra.

danko

Danko si stojí za každým slovom svojho vystúpenia v ruskej Dume

15.12.2017 12:31

Danka kritizovali opoziční poslanci aj preto, že počas návštevy Moskvy odmietol jednoznačne odsúdiť okupáciu Krymu Ruskom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 6
Celková čítanosť: 27442x
Priemerná čítanosť článkov: 4574x

Autor blogu

Kategórie