Rudolf Macháček

                Tak a je to úspešne za nami. Prezidentské voľby sa v týchto okamihoch skončili, brány do volebných miestností sa uzavreli a komisie začali so sčítavaním hlasov. V tomto momente ešte nevieme, ktorý konkrétny kandidát zvíťazil a stane sa novou hlavou štátu. Osobne sa však nazdávam, že môžeme celkom s prehľadom prehlásiť, kto v nich prehral. Zdravý rozum.

                V mojom predošlom príspevku (http://shizuko.blog.pravda.sk/2014/01/20/preco-nebudem-volit-roberta-fica-za-prezidenta/) som stručne zhrnul dôvody, prečo som sa rozhodol nevoliť Róberta Fica. K voľbám som napokon nešiel vôbec, pretože ma ani jeden z kandidátov nepresvedčil, že by si zaslúžil môj hlas. O čom totiž vypovedala táto kampaň ako celok? O tých najväčších favoritoch sme sa dozvedeli nanajvýš tak to, aký je kto dobrý katolík, kto ako veľmi ide chrániť pred fiktívnymi temnými silami „tradičnú rodinu“ a prečo je ten či onen protikandidát pre Slovensko väčšia hrozba ako výbuch atómovej hlavice. Ak toto niekomu na výber „jeho“ kandidáta stačí, prosím, nech sa páči. Ja som, holt, trošku náročnejší.

                Ale to už trošku predbieham. Dovolím si v tomto bode venovať pár konkrétnejších slov ku mediálnym výstupom pána Kisku v rámci volebných duelov. Ku Róbertovi Ficovi prakticky nič nového dodať nemám, moje predošlé námietky ostávajú, nebudem obťažovať čitateľa ich opakovaním. V prvom rade pánu Kiskovi gratulujem už len z toho titulu, že sa dostal do druhého kola. To je pre neho nepochybne veľký úspech. Bohužiaľ, jeho vystúpenia v médiách presne naplnili moje nie práve optimistické očakávania. Ako mu v diskusiách nie raz povedal i premiér, z jeho rozprávania človek nadobudol dojem, že si pomýlil voľby a v skutočnosti chcel ísť kandidovať do parlamentných volieb s nejakou stranou. Opakovať dookola prázdne frázy o tom, že ako on rozumie ekonomike a ako je potrebné, aby prezident rozumel tejto oblasti (a aj iným, na ktoré je pán Kiska podľa vlastných slov odborník), to mi prišlo dosť nešťastné. Prezident nemá v týchto oblastiach žiadne kompetencie. Ak si pán Kiska myslí, že si v prípade sporných otázok, v ktorých nebude s vládou súhlasiť, bude predvolávať ministrov či samotného premiéra a bude sa pokúšať s nimi hašteriť… bol by som veľmi rád, ak by sa tento môj predpoklad mýlil, ale pochybujem, že by sa mu podarilo získať si takú autoritu, aby prekračoval rámec ústavy a nútil vládu meniť jej rozhodnutia. Samozrejme, že jeho voliči toto všetko vnímajú ináč, ale mňa osobne pán Kiska vo svojich vystúpeniach jednoznačne presvedčil o tom, že ak sa skutočne ocitne v prezidentskom kresle, bude to mať z dôvodu nepochopenia základných princípov úradu mimoriadne ťažké.

                To, že za ako mimoriadne nešťastné považujem  otvorené hlásanie myšlienky uznania Kosova, nebudem teraz zbytočne rozpitvávať, pretože k tomu by to chcelo samostatný článok.

                Nevychádzal som z úžasu z toho, čo sa stalo potom ako Rado Procházka prihovoril svojim voličom v Kiskovom štábe. Hoci pán Procházka vďaka svojim určitým konzervatívnym manierom ani zďaleka nie je mojím obľúbencom, tá davová hystéria, čo sa následne voči jeho osobe spustila, bola absolútne neakceptovateľná. Pán Procházka totiž svojim priaznivcom autoritatívne nenadiktoval, aby volili pána Kisku. Hrozné to pomyslenie, že by sa mali voliči rozhodovať samostatne, však? To máme skutočne tak malú dôveru v slobodnú myseľ a schopnosť jednotlivcov si samostatne uvážiť, ako naložia so svojím právom voliť? Táto hystéria, v pozadí ktorej sa ticho skrýva nenávistný „antifico“ elitizmus povýšenecky vysmievajúci sa všetkému a arogantne vytesňujúci z debaty všetko, čo vybáča z radu tohto úzkoprsého uvažovania, tvorí hlavnú výplň (nielen) tejto konkrétnej slovenskej volebnej kampane.

                Úsmevný príklad „antifico“ elitizmu predstavil pán Frešo, ktorý výsledky prvého kola zhodnotil v podstate ako úspech opozície, lebo Róbert Fico dosiahol len také a také percentá pri takej a takej nízkej účasti, teda zvyšok spoločnosti je proti tomu, aby Fico zasadol na prezidentskú stoličku. Úžasná to logika, ktorá akosi „pozabudla“ na fakt, že spoločný kandidát Ľudovej platformy dosiahol absolútne katastrofálny výsledok – a teda v duchu tohto pre slovenskú pravicu typické skratkovité zmýšľanie tých vyše 96% zúčastnených voličov (prirátajme si k tomu ešte i tých, čo sa na voľbách nezúčastnili vôbec), ktorých Pavol Hrušovský nepresvedčil, je rezolútne proti kandidátovi Ľudovej platformy. Ale čo tam po tom! Treba rýchlo rozdúchať bezmyšlienkovitý „antificizmus“, zahladiť vlastnú blamáž a tváriť sa, že všetko je predsa v úplnom poriadku. Smutné na tom je, že veľká časť slovenskej verejnosti im to zhltla aj s navijákom a tento prístup akceptovala za svoj.

                A tak som sa stal súčasťou rozhovorov, ktoré moji partneri uzavreli asi v tom duchu, že ak nevolím Kisku, volím Fica. Následne sa mi od nich dostalo tak ostrých pohľadov, že ma div neprebodli. Keď som sa snažil od nich vydolovať, prečo chcú voliť práve Kisku, ich odpovede sa niesli  v štýle „lebo Fico.“ Videl som príspevky na Facebook-u, ktoré vyzývali k tomu, aby mladí ľudia zamykali svojich starých rodičov v domoch či pivniciach. Videl som fotku, na ktorej boli vyfotené dvere autobusu s vycapeným veľkým obrázkom premiéra a s nápisom: „Ak majú dôchodcovia silu voliť Fica, majú silu aj stáť v MHD!“. Čítal som dokonca o tom, že v Bratislave je jedna kaviareň, ktorá má pri vstupe rohožku s Ficovou tvárou. Príde vám to normálne? Nepripomína vám takáto a priori nenávisť 30. roky 20. storočia?

                Toľko nenávisti, zaslepeného fanatizmu… kam toto nešťastné Slovensko kráča? Naozaj nám neostala ani len štipka kritického rozmýšľania? Kam sa podel jeden z kľúčových pilierov demokracie – akceptácia druhých a ich názorov? Nemusíme mať radi politika X alebo Y. Ale to nás neoprávňuje hystericky urážať ľudí, ktorí sú jeho priaznivcami. Odporcovia Róberta Fica veľmi často spomínajú termín „slušnosť“ – avšak ich správanie často ukazuje, že už dávno zabudli na jeho obsah. Stala sa z neho len prázdna schránka, ktorou sa máva, keď nám to vyhovuje. Ak chceme slušnosť v politike, začnime od seba a začnime sa ku sebe konečne správať ako normálni ľudia. Koniec koncov, ako raz v jednom svojom vystúpení povedal americký komik George Carlin, politici sú výtvorom a obrazom nás. Spoločnosti.

                Aby som to uzavrel. Pointou tohto môjho článku bolo upozorniť, že nie je nič zlé na tom mať svoj názor. Ale treba skutočne mať nejaký konzistentný názor. Nie iba čistú nenávisť odvodenú z davovej hystérie, ktorá vedie nanajvýš tak do pekla. Ignorovať evidentné slabosti a nepripravenosť pána Kisku, oháňať sa tým, „že i Róbert Fico pri vstupe na premiérsky post nemal skúsenosti“ (btw, toto nie je celkom správne tvrdenie, pretože R. Fico mal v roku 2006 za sebou už početné roky pôsobenia v európskych i slovenských štruktúrach) a nenávistné vytváranie a zhadzovanie „objektívnych nepriateľov“, je podľa mojej skromnej mienky mimoriadne málo na to, aby bol pán Kiska prezidentom. So všetkou úctou k nemu. A pri tejto príležitosti poviem, že by som bol veľmi rád, keby sa v prípade jeho zvolenia do úradu moje pesimistické predpoklady o jeho prezidentovaní nenaplnili. Avšak v tomto okamihu ostávam v tejto otázke skeptický. S rizikom Kiskovho zlyhania sa spája i otázka, ako by na jeho neschopnosť naplniť očakávania reagovala verejnosť. Jeho voliči do neho vkladajú toľko nádejí, že Kiskovo zlyhanie by mohlo priniesť ešte väčšiu dezilúziu a sklamanie z politiky, než aké panuje za súčasného stavu. O tom, aké by to mohlo mať následky, by sa dalo špekulovať dlho. Ale najprv si musíme počkať, či sa pán Kiska do úradu vôbec dostane. No nech tieto voľby dopadnú tak či onak, jedna vec ostáva jasnou. Zmýšľanie slovenskej verejnosti, jej postupujúci a priori fanatizmus ma úprimne desia a napĺňajú strachom o to, či je z dlhodobého hľadiska možné zachovanie vetchej demokracie na Slovensku.