Dnes len veľmi stručne. Prezidentské voľby sú konečne za nami. V dnešnom príspevku sa vzdialim od súčasných udalostí na Slovensku a budem sa venovať sviatku 1. mája, Sviatku práce. Podnetom ku spísaniu tohto príspevku boli moje diskusie s (nielen) mojimi rovesníkmi. Ich znalosť histórie a spôsobu života v ešte nie tak dávnej minulosti ma vcelku zarmucuje. Dúfam, že touto cestou aspoň trošku dokážem jestvujúci stav odčiniť.
Dnes oslavujeme Sviatok práce. Ako vlastne vznikol? Kedy? Prečo? Prečo sa oslavuje práve na 1. mája? Stretol som sa s mnohými mimoriadne pohŕdavými reakciami smerom ku 1. máju a práve tieto reakcie ma utvrdzovali v tom, že títo ľudia netušili, proti čomu sa vlastne vymedzujú. Veľká časť (a nielen mladých) ľudí, s ktorými som sa na túto tému rozprával, si myslí, že tento sviatok zaviedli boľševici. Nuž, nič nie je vzdialenejšie od pravdy – bol zavedený v roku 1889 v Paríži. Sviatok práce sa oslavuje na počesť tzv. Haymarket Massacre, ktorý sa udial 4. mája 1886. Po tomto krvavom incidente boli pozatýkaní nespravodlivo odsúdení – a z toho štyria v roku 1887 popravení – ôsmi chicagskí anarchisti a odborári. Neskôr sa prišlo na to, že odsúdení boli v skutočnosti nevinní a následne boli preživší odsúdenci prepustení.
Na Haymarket sa štrajkovalo za zavedenie 8-hodinového pracovného času. 8-hodinový pracovný čas nám dnes príde ako čosi úplne samozrejmé a mám taký pocit, že si ho nevážime. Myslím si, že si nevážime kopec ďalších vecí, ktoré kedysi neboli samozrejmé a ktoré sa dnes pod „hegemonickým diskurzom“ neoliberalizmu dostávajú pod ťažkú paľbu. Ako hovorí český sociológ Jan Keller v knihách ako Tři sociální světy alebo Nová sociální rizika, hrozí nám návrat fenoménu z 19. storočia – pracujúcej chudoby. Práve vďaka ľuďom ako boli martýri z Haymarket bola odstránená detská práca, zavedené také výdobytky sociálneho štátu ako dôchodok, zdravotné poistenie, nárok na dovolenku a podobne. A nebol to len Haymarket Massacre, kedy anarchisti a odborári v USA zomierali. Michael Cohen vo svojom článku ilustruje, ako členovia Ku Klux Klanu za prinajmenšom benevolentnej nečinnosti oficiálnych orgánov lynčovali a vraždili anarchistov a odborárov z odborárskej organizácie Industrial Workers of the World. Vďaka činnosti a aktivite odborov sa v našich končinách nedejú také veci ako padanie chabo zabezpečených fabrík na hlavy mizerne platených robotníkov, ako to bolo napríklad pred rokom v Bangladéši. Preto oslavujeme Sviatok práce. Ja osobne by som dodal, že tá oslava má v sebe pre mňa trpkú príchuť – práva, ktoré pre nás naši predkovia vydobyli a ktoré si nevážime, arogantne upierame ľuďom napríklad zo spomínaného Bangladéša. Užívame si produkty ich slabo ohodnotenej práce a tvárime sa, že ich problémy prežiť, ktoré si objektívne nespôsobili sami, pre nás neexistujú.
Ako pripomína E. Chmelár, aj na našom území umierali ľudia, ktorí bojovali za (i naše) sociálne práva. Preto je potrebné pripomínať si Sviatok práce a uctiť si pamiatku tých, ktorí bojovali a padli v boji za nás. A mali by sme si ich pamiatku uctiť i tým, že by sme sa mali snažiť tieto výdobytky rozšíriť aj do Tretieho sveta. Mám za to, že by si to tak želali i oni.
Ďalšie články, ktoré by nám mali pripomínať, prečo bol a naďalej aj je boj za lepšie pracovné podmienky dôležitý:
Foregin domestic workers in Qatar: Shocking cases of deception, forced labour, violence
Global: Updated Treaty on Forced Labor
20,000 Cambodian garment workers strike over bonus
One Year Later, Here’s Every Company That Hasn’t Paid the Bangladesh Factory Victims