Rudolf Macháček

     Voľby do Európskeho parlamentu sa vo všeobecnosti z dlhodobého hľadiska v celej Európe stretávajú s pomerne nízkou účasťou, ako to demonštruje denník The Guardian. A Slovensko so svojou obzvlášť nízkou účasťou v „eurovoľbách“ tomuto trendu rozhodne nepomáha. Prečo je tomu tak? Prečo u nás vládne takáto apatia voči európskym inštitúciám, voči ktorým paradoxne v prieskumoch vyslovujeme vysokú mieru dôvery? Ako je možné, že v najnovšom prieskume medzi slovenskými študentmi ako druhá najsilnejšia strana vyšla ĽSNS a jej kandidát Martin Kotleba získal s prehľadom najväčší počet preferenčných hlasov?

     Ťažko nájsť nejaké definitívne odpovede. Nazdávam sa však, že k tomu nemalou mierou prispievajú i početné mýty o Európskej únii. Niektoré z nich typu „EÚ zakazuje predaj žiaroviek!“ alebo „EÚ predpisuje povinné zakrivenie banánov!“ sú zmapované a vyvrátené tu, tu, tu alebo i tu a tu. Lenka Petrášová z Mladej fronty dnes podotýka, že tieto mýty veľmi často prichádzajú z „dielne“ britských bulvárnych novín. A odtiaľ putujú na internet a potom ich preberajú a nafukujú napríklad i rôzne politické strany, pričom niektoré z nich z týchto mýtov majú vystavanú celú svoju „eurokampaň“ – keďže žiadne iné témy nemajú, snažia sa do „europarlamentu“ vyškrabať skrz imidž „bojovníkov proti zlému a zbyrokratizovanému Bruselu“, prípadne „zákerným prisťahovalcom, ktorí nás chcú oberať o naše peniaze a prekonvertovať na islam“. Niektoré z týchto „pseudokampaní“ sú skôr smiešne (viď napr. volebné spoty strany SaS) , pri iných ide všetka sranda bokom – príkladmi môžu byť britská UKIP alebo český Úsvit. Považujem za vrcholne nezodpovedné, ak niekto účelovo šíri podobné hlúposti a snaží sa z nich vyťažiť politický kapitál.

     Ako som spomenul odkázaním sa na  Petrášovú, veľká časť „euromýtov“ vzniká v Británii – nie je to vôbec prekvapujúce, keď sa pozrieme na to, aký dlhodobý vzťah majú Briti k projektu spoločnej Európy. Ich postoj Fiala a Pitrová v knihe Evropská unie opisujú ako v podstate antagonický oproti Francúzom a Nemcom – kým Francúzi a Nemci sa zasadzujú o užšiu integráciu, Briti sa snažia o „minimalizáciu“ akýchkoľvek nadnárodných prvkov v Únii. Briti sa sprvu do Európskeho spoločenstva ani nechceli zapojiť a založili si „vlastnú“ organizáciu EFTA (European Free Trade Area) a žiadosť o začlenenia sa do Spoločenstva si podali až keď im bolo jasné, že projekt EFTA pre nich výhodným nie je. Za premiérky Thatcherovej sa Británia síce vyslovila za dokončenie budovania projektu Spoločného trhu, s projektom eura však nadšená nebola – napokon, Briti ho neprijali dodnes. Briti za konzervatívcov takisto odmietli podpísať tzv. „Sociálnu chartu“, čím prakticky ohrozili prijatie Maastrichtskej zmluvy („Sociálnu chartu“ neskôr za Britániu podpísal labourista Tony Blair). Prečo však britskí konzervatívci a ich radikálnejšie odnože (napr. práve Farageova UKIP) vykazujú túto mieru euroskepsy? Lebo EÚ je „socializmus“, ako to niekoľkokrát v minulosti vypadlo i zo strany SaS? Odpoveď je nie – britskí konzervatívci a euroskeptici jednoducho bazírujú na presvedčení, že ak bude disponovať EÚ slabšími právomocami, bude mať tak Británia lepšie vyhliadky na rozširovanie svojich obchodných záujmov v Únii. Preto ma vcelku udivuje, keď sa na Slovensku rôzni ľudia i politické strany odvolávajú na Farage-a a chápu ho ako svojho mesiáša – náš záujem nemôže byť slabá Európa. Nie sme Briti. Naším záujmom musí byť silná Európa, pretože naša otvorená a exportne založená ekonomika by mala so „slabou Európou“ pomerne veľké ťažkosti.

     Keď už som sa dotkol tvrdenia, že „EÚ je socializmus“ – tak sa tu musím pozastaviť a pousmiať sa nad tými, ktorí tento blud šíria. Každý, kto sa aspoň trošku reálne zaoberá históriu a fungovaním EÚ vie, že sa jedná o úplný nezmysel. EÚ vznikla z popudu konzervatívcov a jej cieľom od začiatku bolo vytvoriť prostredie na ochranu obchodných záujmov európskych ekonomických skupín. Len tak mimochodom, už pri rysovaní projektu spoločnej Európy sa plánovalo s vytvorením politickej únie, ktorá mala predstavovať poslednú fázu európskej integrácie. A opätovne zdôrazňujem, tento projekt vymysleli konzervatívci, nie socialisti – tí boli v minulosti voči projektu spoločnej Európy paradoxne skôr skeptickí.

     Ako mimoriadne dôležitý zdroj mýtov o EÚ považujem neznalosť toho, ako vlastne európske inštitúcie fungujú. V prvom rade – ak vám nejaký politik tvrdí, že „ide bojovať za vás do Bruselu“ alebo chce „znížiť bruselskú byrokraciu“, neverte mu. Buď netuší, ako vlastne Európsky parlament funguje a aké sú jeho kompetencie (s trochou nadsázky by sa dalo hovoriť o „syndróme Kiska“, ktorý sa v prezidentskej kampani opieral o témy nespadajúce do kompetencií prezidenta), alebo zámerne klame. Alebo možno platí oboje. Európsky parlament zastupuje všetkých občanov EÚ. Ak chce dotyčný politik „bojovať za svoju krajinu“, najprv by sa musel stať ministrom v rámci národnej vlády. A potom by už mohol svoje plány pre „svoju krajinu“ hájiť – avšak nie na pôde Európskeho parlamentu, ale v Rade ministrov, čo je úplne odlišná inštitúcia.

     Európsky parlament má síce dnes nesporne silnejšiu pozíciu ako v 70. rokoch 20. storočia, avšak dodnes má v porovnaní s Radou ministrov a Európskej komisie slabšiu pozíciu. Ako totiž vlastne funguje prijímanie legislatívy v EÚ? Naozaj je to tak, že európski úradníci nemajú celé dni nič robiť a tak si z dlhej chvíle vymýšľajú hlúposti, ktoré tyransky nanucujú členským štátom? Odpoveď je záporná a pomerne komplikovaná, preto to zjednoduším – je síce pravdou, že Komisia má ako jediná v európskej legislatíve legislatívnu iniciatívu (ako jediná môže predkladať návrhy „zákonov“), avšak tieto návrhy musia byť schválené ako v Rade ministrov (kde sú zastúpené členské štáty skrz svojich sektorových ministrov a ich splnomocnencov), tak Európskym parlamentom. Rada ministrov má však omnoho jednoduchšiu pozíciu presadiť „svoj pohľad na vec“ než Európsky parlament.  Aby totiž Európsky parlament prehlasoval Radu ministrov, potrebuje nazbierať podporu absolútnej väčšiny všetkých poslancov, čo predstavuje neraz veľmi náročnú požiadavku. Napríklad boli prípady, kedy tá-ktorá členská vláda „požiadala“ (hoci na to nemá žiadne formálne právomoci) „svojich“ europoslancov, aby sa na hlasovaní o určitej legislatíve nezúčastnili. Inak len tak mimochodom – nominácie na členov Európskej komisie navrhujú členské štáty. Európsky parlament formálne schvaľuje predsedu Komisie (a tým celú Komisiu), neformálne najnovšie „schvaľuje“ i jednotlivé nominácie na sektorových Komisárov. V súlade s tzv. „racionalistickým pohľadom na proces europeizácie“ možno preto tvrdiť, že súčasné trendy v európskej integrácii majú charakter „hry s nulovým súčtom“ – národné vlády v tomto procese získavajú nové kompetencie, národné parlamenty kompetencie naopak strácajú. Národné vlády disponujú pákami, ako obísť svoje národné parlamenty a potom sa doma pred voličom tvária, že „tento zákon musíme prijať, lebo nám to tak nariadil ten zlý Brusel plný lenivých a nič nerobiacich úradníkov“. Napriek svojim nedostatkom práve Európsky parlament predstavuje protiváhu voči tomuto trendu. Bližšie podrobnosti o fungovaní systému európskej legislatívy ponúka napríklad i táto štúdia.

     Problémy s nízkou volebnou účasťou môžu mať i nepriame, avšak o to ďalekosiahlejšie následky. Diskurz na Západe medzi politikmi naberá čoraz nebezpečnejší nádych. Ako upozorňuje Britta Schellenberg na stranách 312-313, centristické strany majú občas ambície preberať rétoriku radikálnej pravice (príkladom by mohol byť britský premiér David Cameron alebo najnovší návrh zákona z dielne Polláka a Kaníka), čo v konečnom dôsledku vyúsťuje do minimálne čiastočnej legitimizácie radikálne pravicových subjektov v spoločnosti. Na nebezpečenstvo víťazstva a vytvorenia „hnedého bloku“ v Európskom parlamente upozorňuje i jeden z najuznávanejších odborníkov na krajnú pravicu, Cas Mudde.  

     Dovolím si preto na záver normatívne stanovisko. Neignorujme voľby do Európskeho parlamentu a nenechajme sa obalamutiť rôznymi „bojovníkmi proti byrokracii Bruselu“. Napriek tomu, že Európsky parlament (ako i Európska únia ako celok) má svoje nesporné nedostatky, je to inštitúcia EÚ, ktorá sa nazýva „inštitúcia občanov“ (ako protipól voči Komisii, kt. je nazývaná ako „inštitúcia firiem“). Je to práve Európsky parlament, kde môžu napríklad všetci občania Európskej únie nasmerovať svoje iniciatívy ako napríklad Petíciu za všeobecný neobmedzený príjem. Ak v Európskom parlamente získajú prevahu radikálne pravicové subjekty, doplatíme na to všetci.

P.S: Ak chcete vedieť, aká politická strana najviac „pasuje“ ku vaším preferenciám v otázkach európskej politiky, môžete si to zistiť na tejto stránke.