Rudolf Macháček

Už to je nejaká doba, čo som napísal posledný blog. Moju neaktivitu sa môžem snažiť v úvode obhajovať odkázaním sa na povinnosti spojené s ukončením štúdia, ale to tu nie je až také dôležité. Táto moja neaktivita na blogu však má i svoje výhody – umožnila mi dlhodobejšie pozorovanie a analýzu „problému“, ktorému by som sa chcel v tomto príspevku venovať. A ako ste určite vytušili z nadpisu, dnes sa budem venovať poslancovi v NR SR za stranu SMER-SD, ktorý je zároveň aj predsedom Výboru NR SR pre európske záležitosti. Ľubošovi Blahovi.

V prvom rade by som rád zdôraznil, že nie som fanúšikom slovenských pravicových strán. V posledných parlamentných voľbách som dokonca do volebnej urny hodil obálku, v ktorej som pána poslanca Ľuboša Blahu „krúžkoval“. Bohužiaľ, pôsobenie strany SMER-SD a o to viac pôsobenie pána Blahu za toto volebné obdobie ma presvedčilo, že žiadna súčasná politická strana na Slovensku si nezaslúži môj hlas. Osobne mi tu chýba ľavicová strana, ktorá by sa jednoznačne a otvorene postavila za moderné ľavicové hodnoty. Chýba mi tu ľavicová strana, ktorá by napríklad podporila sexuálne, etnické či náboženské menšiny alebo sa aktívne zasadzovala za témy ako rodová rovnosť. Ale to už zachádzam to oblasti mojich zbožných želaní a témy, ktorá by si zaslúžila nie iba blog, ale serióznu a kritickú diskusiu na slovenskej ľavicovej(?) scéne. Vrátim sa preto späť k ústrednej postave tohto blogu, pánovi Blahovi.

Možno vám, milí čitatelia a čitateľky, napadá otázka, ako som sa vôbec dopracoval k tomu, že som kedysi sympatizoval s pánom Blahom. Faktom je, že som sa jedného dňa dostal k jeho knihe Späť k Marxovi?. Vcelku na mňa zapôsobila, autor mi z predloženého textu prišiel ako veľmi inteligentný a sčítaný človek. Jeden semester ma dokonca učil predmet o Európskej únii a na prednáškach na mňa urobil veľmi dobrý dojem. Naďalej ho za inteligentného a sčítaného považujem, len akosi za pôsobenie pána Blahu v parlamente tieto jeho vlastnosti ustúpili kamsi dozadu a ich miesto do veľkej miery nahradila arogancia a viera vo vlastnú neomylnosť spojená s argumentáciou neraz na úrovni piatej cenovej. Alebo možno pán Blaha tieto nepekné vlastnosti vždy mal, len počas jeho poslaneckej dráhy im bolo umožnené plne sa preukázať? Ťažko mi túto otázku rozlúsknuť. Ale faktom je, že jeho pôsobenie v slovenskej politike je pre mňa jednoznačne neprijateľné.

Nuž, poďme si postupne rozobrať, čo konkrétne mi teda začalo na pánovi Blahovi natoľko vadiť, až som sa rozhodol napísať tento príspevok. Mohol by som sa tu venovať mnohým prípadom, ktoré považujem za vážne prešľapy, ale pre úspornosť textu spomeniem len tie, ktoré mi najviac utkveli v pamäti.

V tomto statuse sa pán Blaha svojmu okruhu fanúšikov vyznáva z toho, ako je veľmi sklamaný z úrovne diskusie v slovenskej politike. Konkrétne hovorí:

„Na rozdiel od politiky, vo filozofii nejde o očierňovanie každého, kto má iný názor, ani o hľadanie triednych nepriateľov či agentov – vo filozofii je imperatívom iba lepší argument. Občas to človeku v politike chýba… Vlastne, dosť často…“

Nuž áno, myšlienka je to veľmi pekná a ja osobne som tiež za to, aby sa v politike viedla konštruktívna diskusia a nie hlúpe preteky v tom, kto koho väčšmi urazí. Ideálne útokom ad hominem. Avšak hneď na druhý deň pán Blaha vydal druhý status venovaný pani Dubovcovej. A v ňom bez akýchkoľvek rozpakov rozvíja tirádu ladenú na úrovni ad hominem. Najprv sa sťažovať na to, že v politike ide o očierňovanie každého, kto má iný názor, a potom Verejnú ochrankyňu práv označiť za „asociálnu pravičiarku“, lebo si dovolila vysloviť kritický názor… Nuž, nuž.

Ak sledujete profil pána Blahu pravidelne, určite ste si všimli, že takýchto „kiksov“ sa dopúšťa pomerne často. Áno, je pravda, že na Slovensku je v určitých kruhoch obľúbené hovoriť o „ficovoličoch“ alebo „tupovoličoch“ a podobne. Pánovi Blahovi sa to nepáči. V tom sa plne zhodneme – považujem za hodne kontraproduktívne, ak sa navzájom osočujeme, vytvárame si „objektívnych a subjektívnych nepriateľov“ (inšpirované Hannou Arendtovou). Takéto správanie totiž podľa mojej mienky diskusiu nikam neposúva. Áno, odmietnime to, ale ak sa nám to nepáči, nie som si celkom istý, či je úplne správnym prístupom nazývať politických oponentov „nafúkaní, infantilní pravičiari“ (viď posledný link), „nafúkanými lúzrami“, „vojnovými štváčmi“. Snaha kádrovať (pokračovanie tu), kto vlastne je ľavičiar a kto nie, je už len pomyselnou čerešničkou na torte.

To ma prináša k ďalšiemu bodu mojej kritiky. Pán Blaha sa veľmi rád na Facebooku prezentuje ako veľmi silne ľavicovo orientovaný človek (viď napríklad tu). Nech sa na mňa pán poslanec za vyslovenie nasledovného nehnevá, ale zaujímalo by ma, podľa akých kritérií si to teda vlastne nárokuje na to, že je taký silný ľavičiar. Všímam si napríklad, že na Facebooku vykazuje enormnú činnosť v boji proti neoliberalizmu alebo TTIP. To je úplne v poriadku, ale naozaj stačí na to, aby bol niekto klasifikovateľný ako „revolučný ľavičiar“ nadávať na Facebooku na kapitalizmus, pravicu, Šebeja, TTIP, Ameriku, Monsanto…? Čím viacej lajkov na taký status dostanem, tým som revolučnejší ľavičiar? Alebo ten kľúč spočíva v tom, že čím viacej konšpiratívnych článkov a žlčovitých xenofóbnych príspevkov mi moji „fans“ našérujú do komentárov…?

Seriózne, prečítajte si fanúšikovské príspevky pod statusmi pána Blahu. Už som tam našiel skutočne všeličo. Istý pán s úplnou vážnosťou (!) tam pri jednej príležitosti napríklad dal obrázok (a vydržalo to tam minimálne viac ako týždeň, možno to tam kdesi straší dodnes), ktorý naznačoval, že USA ovládajú mimozemšťania. Časté sú i prípady otvorenej xenofóbie (prípadne trebárs i homofóbie, ako to bolo za éry referenda „za rodinu“) – za posledné dni sa mojím favoritom stal článok hovoriaci, že súčasná kríza s utečencami je už roky naplánovaná akcia zo strany Európskej únie. Pán Blaha, prosím Vás, skúste si častejšie upratovať profil a vyhadzovať takéto pochybné indivíduá. A nielen tých, ktorí si dovolia vyjadriť svoj nesúhlas s Vami či nebodaj len „lajknúť“ komentár iného užívateľa kritický na Vašu adresu. Lebo takto by to mohol niekto zlomyseľnejší veľmi ľahko interpretovať, že s takýmito… ehm… kráľovskými skvostami a ich autormi súhlasíte. Len taká skromná rada.

Ale späť k pánovi Blahovi. Možno mám len priveľké očakávania, ale osobne by som od „silne ľavicovej“ osobnosti očakával aj schopnosť kritického uvažovania. Ako príklad môžem uviesť Noama Chomského – hoci i on nie je neomylný, slúži mi ako veľký vzor pri kritickej analýze mocenských štruktúr či medzinárodného prostredia. Ako ďalšiu krátku odbočku by som možno upozornil na Chomského nedávnu debatu so Samom Harrisom, v ktorom sa podľa mojej mienky veľmi elegantne vysporiadal s Harrisovou snahou obhájiť tzv. „American exceptionalism“.

Žiaľ, u pána Blahu kritický prístup veľmi nebadám. Nedostatok sebareflexie či ochoty uznať, že súčasná vláda premiéra Roberta Fica krízu Váhostav nezvládla, je jedným z mnohých príkladov. Namiesto toho však pán Blaha napísal status, v ktorom de facto označuje riešenie vlády ponúknuť okradnutým živnostníkom získať podiely v zdevastovanom Váhostave ako „vecné riešenie“. Samozrejme, nezabudne status dokončiť upriamením na koreň celého problému – kapitalizmus. Neuveriteľné. Podobný kľúč pán Blaha využíva v podstate pri každej prevalenej kauze. Najprv douráža svojich politických oponentov a zdôrazní, prečo daný problém je výhradne ich chyba, pribalí oslavnú ódu na súčasnú vládu a ideálne to všetko zakončí hromžením na neoliberalizmus, kapitalizmus či USA.

Ďalší znak nedostatočnej sebareflexie badám v tomto statuse venovanom obhajobe istého mladého nešťastníka, ktorý si za posledné týždne na slovenských „fejsbúkoch“ a internetoch „užil“ dostatok pozornosti a „slávy“. Pán Blaha (rovnako ako i pán dotknutý kulturológ) však evidentne nepochopil (alebo nechce pochopiť), že na pána kulturológa sa toľká kritika a výsmech vyvalili nie preto, lebo v dnes už preslávenom videu povedal len tak hocijaký iný názor. Ak sa započúvate pozorne, tak v tom rozhovore objavíte zo strany pána kulturológa snahu bagatelizovať zločiny režimu reálneho socializmu. Poviem to teraz úplne jasne – považujem sa za ľavičiara. A práve preto mi príde absolútne scestné, ak sa niekto ako pán kulturológ snaží obhajovať boľševikov (alebo dokonca mávať na verejnosti vlajkou Sovietskeho zväzu), ktorí ľavicové ideály premenili na systematickú likvidáciu „objektívnych a subjektívnych nepriateľov“ (opäť Hanna Arendtová) a pošliapavanie ľudských práv. Ak pán Blaha číta autorov ako napríklad Noam Chomsky, Michael A. Bakunin či Antonio Gramsci a nedokáže pána kulturológa upozorniť, že obhajoba reálneho socializmu, ktorý tu bol pod taktovkou boľševikov, nejde celkom úplne dohromady s modernou ľavicou, tak v tom prípade zlyháva nielen ako ľavičiar, ale predovšetkým ako človek.

Spomenul som TTIP a Monsanto. Hlavne proti TTIP sa pán Blaha na „fejsbúkoch“ veľmi rád a zápalisto angažuje. Opäť – je to v poriadku a má na to plné právo. Tiež nie som zástancom TTIP (zaujímavý pohľad na TTIP ponúka napríklad už spomínaný Noam Chomsky). V jeho argumentácii proti TTIP som zaznamenal aj Monsanto a geneticky modifikované potraviny (GMO). Také čosi vraj on na Slovensku, respektíve v Európe nechce, lebo GMO potraviny sú nebezpečné a TTIP znamená zaplavenie Európy týmito nebezpečnými potravinami. Ja chápem, že je dodnes pomerne rozšírený názor medzi verejnosťou o škodlivosti GMO produktov a je veľmi pohodlné (a politicky výhodné) sa oň oprieť, ale ak chceme korektne a kriticky (!) argumentovať, možno by bolo vhodnejšie pozrieť sa na stanoviská vedeckej komunity voči GMO potravinám. Ospravedlňujem sa za moju neskutočnú naivitu. Ale pre Kristove rany, keď sú dnes niektorí ľudia schopní využívať Google nástroj pre vyhľadávanie informácií typu „Savo lieči rakovinu“ (viď napr. úlovky zo slovenských a českých internetov na FB skupine Lovci šarlatánov), je naozaj tak veľký problém pozrieť sa do odborných vedeckých časopisov, otvoriť si napríklad štúdie či rovno metaštúdie týkajúce sa bezpečnosti GMO potravín? Napríklad niečo ako toto. Ani zďaleka nie som odborník na potraviny, ale aj ja viem, že s najväčšou pravdepodobnosťou všetky potraviny, ktoré dnes konzumujem, sú GMO. Zjednodušene povedané, to, čo sa obsahovo ukrýva pod tým strašidelným názvom „GMO“, je šľachtenie (Chcete vidieť napríklad non-GMO banán, teda nešľachtený/divý banán? Nech sa páči). Spoločnosti ako Monsanto sa nesnažia otráviť svet. Môžeme mať napríklad námietky voči obchodným praktikám konkrétnych spoločností, ale nepaušalizujme a už vôbec nie je šťastné prenášať námietky voči spoločnosti na GMO potraviny. Nejestvuje dôkaz, že by GMO potraviny spôsobovali rakovinu (viď tu, tu alebo dokonca i tu). A mimochodom, pán Blaha, ak tak veľmi nechcete Monsanto v Európe, máme tu pomerne nepríjemný problém. Opakujem – je plné právo pána Blahu nesúhlasiť s TTIP. Ale prosím Vás pekne, nevyužívajte pre podporu svojho stanoviska vyvrátené hoaxy a plody masovej hystérie proti Monsantu. Inak klesáte na úroveň typu americkej „Foodbabe“ a znevažujete tým nielen samého seba, ale aj celé hnutie proti TTIP.

Venovať sa pochopiteľne pán Blaha venoval aj momentálne veľmi aktuálnej téme utečencov. A nech sa na mňa nikto nehnevá, ale jeho postoj v tejto veci je asi taký ľavicový, asi ako ja som autobus. Je pre mňa absolútne nepochopiteľné a neakceptovateľné, aby sa niekto na „fejsbúkoch“ pasoval za „revolučného ľavičiara“, v knihách písal o Rawlsovom „závoji nevedomosti“… a potom bez mihnutia brvou začne konštelovať diskusiu o najväčšej humanitárnej kríze od čias 2. svetovej vojny (viď aj napríklad tu) do nadávania na Západ. Áno, samozrejme, kolonializmus narobil vo svete mnoho zla a súčasná kríza je jedným z plodov európskeho/západného kolonializmu. Ale keď sa budeme teraz navzájom zase raz urážať , dohadovať sa, kto má väčší alebo menší podiel viny, hádzať sa o zem ako malé rozmaznané deti, nikomu tým nepomôžeme a rozhodne situáciu nevyriešime. Nikto od Slovenska nechce, aby sa sem nasťahovali státisíce či milióny utečencov. Sú kvóty optimálne riešenie? Nie, lebo to nerieši koreň problému. Ale ak sa chce niekto považovať za ľavičiara, je pre mňa zvláštne, že pred solidaritou s ľuďmi, ktorí sa boja o vlastný život a neraz pravdepodobne stratili všetko, čo oni a ich rodina za dlhé roky vybudovali, uprednostňuje naháňanie hlasov a lajkov na Facebooku. Opätovne, ak niekto vo svojich publikáciách hovorí o Rawlsovej Teórii spravodlivosti a explicitne hovorí, že „ľavica je o ľudských právach“ (viď Späť k Marxovi?, 2009, s. 15-6), pripadá mi čudné, že tento človek zároveň bez akýchkoľvek škrupulí alibisticky odmietne podať pomocnú ruku tým, čo sú v núdzi. Inak povedané, od pána Blahu by som skôr očakával prístup, ktorý nedávno prezentoval v TA3 Laco Oravec. „Temné časy sú presne tie časy pre ideály“ – vyhlásila jedna hlavná postava v istej nedávno vydanej RPG počítačovej hre (áno, v mojom veku ešte stále hrávam počítačové hry). Zdá sa mi, že pre pána Blahu je prednejšie niečo iné ako ideály ľavice, ku ktorým sa hlási.Nemôžem si pomôcť, napadá mi v tejto súvislosti určitá podoba s týmto komiksom.

Dúfal som, že pán Blaha sa počas svojho pôsobenia chopí viacerých tém, ktoré sú podľa mojej mienky veľmi dôležité pre napredovanie spoločnosti na Slovensku. Avšak práva LGBT komunity pre neho nie sú dostatočne dôležité. Slabá reprezentácia žien a pretrvávanie rodových predsudkov na Slovensku pre neho tiež zrejme nie sú dôležité (tejto téme som venoval svoju diplomovú prácu). Vytesnanie Rómov z verejného diskurzu a taktiež ich slabá reprezentácia takisto nepredstavujú pre neho agendu. Alebo čo tak táto téma, páčilo by sa mi, ak by sa k nej pán Blaha vyjadril a odprezentoval svoju snahu pomôcť ľuďom v núdzi. Ale nie – omnoho podstatnejšie pre neho je zápalisto bojovať proti neoliberalizmu a pravičiarom. Ideálne na „fejsbúkoch“, pochopiteľne. Koľká to škoda.

Vedzte, že napísať tento príspevok pre mňa nepredstavovalo žiadnu radosť. Práve naopak. Nepociťujem voči pánovi Blahovi ani žiadnu zlosť či zášť – namiesto toho cítim smútok, sklamanie a rezignáciu. Jeho vystupovanie za posledné roky mu mohlo priniesť desiatky, stovky a možno aj tisícky nových priaznivcov. Ale mňa sklamal a stratil. Keď som mu dával môj hlas v posledných parlamentných voľbách, predstavoval som si progresívnu ľavicu inak. Očakával som od neho, že sa bude snažiť pôsobiť konštruktívne, posunúť Slovensko a tunajšiu spoločenskú diskusiu vpred. Aj za cenu toho, že pôjde proti väčšinovým náladám. Žiaľ, nadobudol som pocit, že moje očakávania boli príliš naivné. V súčasnosti tak v mojich očiach predstavuje pán Blaha len ďalší dôkaz toho, že Michael A. Bakunin sa nemýlil, keď vo svojom spise Marxism, Freedom and the State marxistickým stranám predpovedal, že ak sa pokúsia rozvrátiť status quo cez spoluprácu s jestvujúcou mocenskou štruktúrou, tak napokon nie ony zmenia systém, ale systém zmení ich.

*Názov tohto blogu bol inšpirovaný internetovou sériou komiksov Great Moments in Leftism. Pre niekoho možno nepochopiteľné, ale napriek tomu, že sa považujem za ľavičiara, mi tamojší ostrý humor doberajúci si súčasnú i skoršiu ľavicu príde nielen mimoriadne vtipný, ale aj poučný. Taktiež sa nazdávam, že viaceré postavičky slovenskej ľavice by si zaslúžili vlastné komiksy v tomto brilantnom počine.